A čo ti mám navariť? To sa pýta vždy, keď mám prísť domov.Ale veď
predsa to, čo skoro vždy....bryndzové halušky ...:-)
Skončila sa mi prednáška a utekala som k autu a rýchlo domov. Cestu
som si vychutnávala, dokonca som dodržiavala rýchlosť a azda prvýkrat
ma predbehol kamión, ale to radšej nikomu nepoviem, veď mi to nikto z
kamarátov ani neuverí!
Vošla som do domu... cítila som vônu kávy! Vždy ma čaká na
stole keď prídem. Tak ako vždy aj teraz ma to dojalo a rýchlo som ju
objala. Ďakujem, povedala som a ona sa len usmiala a povedala ...pre
teba všetko.
Z domu som odchádzala po štyroch hodinách. Kývala mi, kričala aby som si
dávala na ceste pozor a keď prídem do Bratislavy napísala aspon smsku,
aby sa nemusela báť...na tvári bolo vidieť jej smútok.
Celou cestou ma sprevádzali myšlienky a spomienky na detstvo, na to,
ako sa o nás starala, venovala nám všetok svoj voľný čas. Spomenula
som si, ako nás vždy zobrala v nedeľu na prechádzku a kúpila kopček
zmrzliny, alebo ako mi, keď som bola malá robila vrkoče a ja som
kričala, že ma to bolí a nech mi tie hrubé gumičky nedáva, ako som sa
obliekala do jej šiat a behala po dome a chcela som byť už dospelá.
Spomenula som si na to, že nám vždy čítala rozprávky nadobrú noc a
keď mi bolo zle, sedela pri mne držala ma za ruku. Pamätala som si,
že nám ako deťom na každé meniny a narodeniny spravila super tortu a
každý víkend niečo dobré upiekla a ja som jej vždy pomáhala. Najradšej
som mala kysnuté koláče alebo pagáčiky, ktoré som mohla vykrajovať a
potom natierať na plechu. Nikdy ma nezabudla pohladiť po vlasoch a
povedať, že som šikovná a robím to super...a to aj napriek tomu, že
viac som bola natretá ja, ako tie kolače, že múky som rozsypala viac
ako sme dali do koláčov .
Vtedy som to brala ako samozrejmosť, ako niečo čo robia všetky
mamy...
Cesta mi ubiehala rýchlo, bola som už v Nitre, čakala na zelenú na
kruhovom objazde....predo mnou dialnica...no zmenila som to....otočila
som sa... a išla naspäť domov. Tak som sa ponáhlala, že som nestihla
pribrzdiť auto a vrazila do brány, no bolo mi to jedno. Vbehla som do
domu, našla som ju sedieť v kuchyni....Mami.... veľmi ťa ľúbim,
ďakujem za všetko čo si pre mňa spravila a silno som ju objala.
Plakala a ja s ňou...
Prepáč, že niektoré veci som nevidela, prepáč mi, že som ťaobčas
neposlúchala, prepáč mi že som ti niekedy ublížila, prepáč mi, že som
ťa niekedy trápila, prepáč mi, že som odišla z domu ...prepáč...
Viem, že život ti priniesol veľa bolesti...na veľa vecí si bola sama,
no to čo si spravila pre mňa je niečo, za čo nestačí povedať len
jedno ďakujem....verím však, že budem mať ešte dosť času ukázať ti
že si to veľmi vážim a povedať ti...že si tá najlepšia MAMA na
svete...
